Drahomíra Lányi: Meditácie o svetle
Výstava Drahomíry Lányi vychádza z práce s transparentnými materiálmi a ich vrstvením. Pracuje s tematizovaním svetla v jeho doslovných aj symbolických a metaforických rovinách. Monochromatické a farebné vrstvené reliéfy a objekty vznikli na mieru priestoru Quo Vadis, ktorý je miestom zastavení a kladenia si otázok o smerovaní života v centre Bratislavy. Autorka v nich voľne využíva podnety z dejín umenia a kresťanskej ikonografie, ale aj z geometrie, viažuce sa k tematizovaniu svetla a uvažovaním nad vrstvami jeho významov – kríž, tau, mandorla, mandala, brána, trojuholník, špirála, alfa a omega... Výstava je pozvaním k hľadaniu vnútorného zmyslu vecí a orientácii v spleti každodenných podnetov. Ak hovorí autorka: „k tomu potrebuje človek akési osvetlenie situácie vlastnej skutočnosti, inšpiráciu, ktorá ho privedie k riešeniu, zmene smeru, k cieľu.“
Drahomíra Lányi (1971, Šaľa) vstupovala na výtvarnú scénu v druhej polovici 90. rokov. V tvorbe využíva rôzne médiá, od maľby a kresby až po objekt a inštaláciu; využíva jazyk realizmu, ale aj abstraktných symbolov. Impulzom pre jej tvorbu bola účasť na medzinárodnej letnej akadémii v Salzburgu v ateliéri americkej sochárky Kiki Smith v roku 1996. V nasledujúcich rokoch založila
s Monikou Mitašovou a Ľudmilou Holíkovou galériu Živa v Bratislave. V rokoch 2001 až 2010 žila v Nemecku. Je matkou piatich detí, žije v Rakúsku.
Drahomíra Lányi Meditácie o svetle
„Sladká vec je svetlo, veď očiam lahodí vidieť slnko.“ (Kaz 11,7)
Práca s papierom má v umení vlastnú genézu. Zdá sa, že krehký papier ako komorné, krehké a ľahko dostupné médium je blízke skôr ženským autorkám. A skutočne, mnohé umelkyne v dejinách umenia povýšili papier z podkladového či pomocného materiálu na artefakt a cez jeho tvárnosť dokázali pretlmočiť existenciálne posolstvá o živote v každodennosti a všednosti aj v dráme a neopakova-teľnosti. Za všetky spomeňme Adrienu Šimotovú, ktorá od 60. rokov 20. storočia do papiera odtláčala stopy tela či každodenných predmetov ako spomienku na svojich blízkych, sochárky Evu Kmentovú, či Mariu Bartuszovú, ktorým krehkosť a hravosť papiera vyvažovala robustnosť sochárskych postupov, z mladšej generácie napr. Emöke Vargovú, Dorotu Sadovskú či Danu Sochorovú.
- Napätie zraňovania, drásania, perforovania, krčenia či prepaľovania papiera u každej z autoriek iným spôsobom vedie dialóg s ich životnými príbehmi a neraz nesie autobiografickú stopu. Neopomeňme však ani mužov umelcov, v tvorbe ktorých papier zohráva nemenej intenzívnu rolu. Papierové muchláže a krkváže – figúrky a reliéfy z pokrčeného papiera Vladimíra Popoviča zo 60. rokov či papier krčený v tvare kameňov z jaskyne zo záveru tvorby Michala Kerna na prelome 80.-90. rokov. To je iba zlomok príkladov domácej scény, na začiatku ktorých stoja prvé experimenty s materiálmi, ktoré vyústili do vzniku techniky koláže v ére kubizmu. Odštartovali nový prístup k materiálom, dovtedy skôr vnímaným v úlohe pomocného či podradného, neumeleckého významu.
Drahmíra Lányi opracuje s vrstvením, kumulovaním, krčením a prekrývaním papierových materiálov rôznych povrchov, štruktúr, hrúbky a odtieňov. Prostredníctvom nich tematizuje svetlo v doslovných aj metaforických rovinách. Jej reliéfy a inštalácie sú pre ňu hmotným, materiálovým uchopovaním, ohmatávaním a dotýkaním sa duchovných obsahov, ktorými sprostredkuje osobnú až intímnu skúsenosť: „Čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života“ (1Jn 1,1). V jej vzťahu k papieru môžeme vnímať sochársky, haptický prístup, odkazujúci k jej raným dielam z 90. rokov. Aj tu s istou ľahkosťou a prirodzenosťou modeluje papierovú hmotu, v ktorej necháva cez univerzálny jazyk znakov a symbolov ožívať spirituálne obsahy. A či ich dokáže objaviť aj divák, závisí od jeho otvorenosti, citlivosti a schopnosti dekódovať ponúkanú reč symbolov.
Výstava je pozvaním k hľadaniu vnútorného zmyslu vecí a ku orientácii v množstve každodenných podnetov malých i veľkých rozhodnutí. Ak hovorí autorka, Drahomíra Lányi: „Téma svetla sa vinie dejinami umenia a taktiež biblickým zjavením. Diela som pripravovala do konkrétneho priestoru, ktorý je miestom zastavenia, duchovných stretnutí a kladenia si otázok o zmysle, smere života, o čom svedčí aj názov: Quo Vadis. K tomu človek potrebuje akési osvetlenie situácie vlastnej skutočnosti, orientáciu v spleti myšlienok, ktorá ho privedie k riešeniu, zmene smeru, k cieľu. To bol myšlienkový proces, ktorý ma viedol k vytvoreniu monochromatických bielych a farebných papierových koláží, papierových reliéfov a závesného objektu z papiera a špagátu, v tvare akýchsi kvapiek, ktoré predstavujú inšpiráciu zhora. Používala som symboly z dejín umenia, ktoré súvisia s témou svetla – kríž, tau, mandorla, mandala, brána, trojuholník, lúče, alfa a omega, cesta, schody, záves, zrkadlo, špirála, strom, galaxia, vesmír, slnko... Tiež symboly z matematiky, ktoré predstavujú hodnotu, morálku, rozhodovanie. Použila som rôzne druhy papiera, ktoré som vrstvila na seba, vyrezávala plochy a línie a vkladala transparentný papier, ktorý prepúšťa prirodzené svetlo. Vnímateľovi cez jednoduché prostriedky ponúkajú vnútorný zmysel. Pozývam Vás na túto malú meditáciu o svetle, ktorá si vystačí s dopadom slnečného svetla na papier.“
Daniela Čarná
