Ján Jánoš: Vidím sa v Tebe
Každý z nás už vo svojom živote iste stretol ľudí, ktorí boli svojím prístupom k životu pre nás vzorom a inšpiráciou. Aj keď možno žijú celkom nenápadne a zdanlivo nezaujímavo. Takýchto „svätých od vedľajších dverí“, ako ich nazýva pápež František, máme mnohí aj vo svojich rodinách, medzi našimi známymi i tými, ktorých možno ich iba z diaľky sledujeme, stretávame v obchode či vo výťahu, no vnímame, že sú tichým obohatením našich životov.
Rodinný poklad či „rodinné striebro“ môže mať rôznu formu. U väčšiny z nás má nehmotnú podobu spomienok, rodinných historiek, spoločne stráveného času, rodinného receptu či fotografií. Dávajú nám pocit kontinuity a tušenia hlbšieho zmyslu, podstaty života. Výtvarník a šperkár Ján Jánoš vytoril v obrazovom cykle Relikviár poctu autentickému životnému odkazu svojich starých rodičov. Predmety, ktoré počas života používali, a ktoré ako spomienku na našich blízkych zvykneme s pietou opatrovať, odfotografoval, zväčšil a zvečnil na plátno. Ide o predmety dennej potreby ako je príbor, šálka, čajník, modlitebná knižka, ktoré tvoria prirodzenú súčasť rytmu života a každodenných životných zvykov, situácií a rituálov. Prihlásenie sa k rodinnej tradícii nemá podobu okázalých gest ani zbytočných slov, ale skôr tichého vnútorného prijatia hodnôt a uvedomenia si kontinuity. Ako o tom hovorí aj sám autor: „Predaj domu po mojich starých rodičoch pre mňa znamenal veľkú stratu. V krátkom čase, v ktorom som mohol tento priestor ešte navštevovať, som sa pokúsil vytvoriť si súkromnú databázu materiálu pre neskoršie spracovanie. Pri cykle obrazov Relikviáre(2012) som použil fotografie predmetov, ktoré som vnímal ako schránky ukrývajúce príbehy. Zakódovanie informácie nedostupnej pre každého. Zobrazené predmety mi umožnili udržať si spomienky pomocou fantázie stále aktuálne.“
Ján Jánoš sám pracuje s vytváraním predmetov. No nie hocijakých. Ide o artefakty, malé sochy v podobe unikátnych šperkov tvorených na mieru budúcich nositeľov, v dialógu s nimi. Ich tvorba je procesom, cestou, ktorá si vyžaduje tvorivosť, ale aj dávku pokory. Proces tvorby metaforicky prirovnáva k putovaniu krajinou, k zdolávaniu hory. Ten v sebe zahŕňa radosť z cesty, pocit slobody, ale aj vedomie blúdenia, krízy a zápasu, ktoré vedú k dosahovaniu cieľov. Ako hovorí, sprevádza ľudí po chodníkoch, no ich náročnosť a dĺžku si volia sami. Cesta ako symbol putovania životom má v umení mnoho podôb, pre umelcov 20. storočia aj formu fyzického putovania krajinou. Evokuje tiež paralelu s literárnym dielom Výstup na horu Karmel mystika sv. Jána z Kríža, v ktorom opisuje jednotlivé etapy na ceste k duchovnému napredovaniu: „Pretože táto cesta vysokej hory dokonalosti je úzka, vyžaduje nasledovníkov, ktorí nenesú bremeno, ktoré by ich zaťažovalo.“
Vstúpme aj my na cestu našich vlastných spomienok na ľudí, ktorí nás v živote formovali. Nie so sentimentom, ale s vedomím vďačnosti zo vzťahov, ktoré nás utvárajú a každodennosti dodávajú rozmer výnimočnosti.
Daniela Čarná
Ján Jánoš (1988) transformuje tradičné zlatnícke techniky do experimentu s formou, materiálom a príbehom. Vyštudoval odbor Zlatníctvo a strieborníctvo na Škole úžitkových remesiel v Kremnici. V roku 2014 sa stal absolventom katedry Úžitkového umenia na VŠVU v Bratislave. Vedie ateliér HORA ktorý sa sústreďuje na výrobu autorského šperku. Súčasťou tvorivého procesu ateliéru je mapovanie imaginárneho vysokohorského prostredia, z ktorého čerpá inšpiráciu a vypožičiava si procesy bádania expedície v horách. Vystavuje na samostatných a kolektívnych výstavách (napr. Nitrianska galéria, Cvernovka, Artforum a i.), žije a tvorí v Bratislave.
