Listy mame

Srdečne Vás pozývame na výstavu obrazov a papierových inštalácií

LISTY MAME

Autoriek Michaely Trizuljakovej a Kataríny Böhmovej

Vernisáž výstavy sa koná 4. 2. 2019 o 17.30

Výstava je venovaná spomienke na našu mamu akademickú maliarku Evu Trizuljakovú, ktorá zavŕšila svoj život 17. 12. 2018 vo veku 92 rokov.

Výstava potrvá do 28. 2. 2019.

Listy mame

Výstava Listy mame Michaely Trizuljakovej a Kataríny Böhmovej je voľným pokračovaním  niekoľkých spoločných výstav z uplynulých rokov Sila spojenia (Košice, Trebišov a Michalovce 2017; Pezinok 2016) a Modlitba svetla (Bratislava 2016).

Stretnutie sesterského tvorivého úsilia na tohoročnej výstave Listy mame ovplyvnila životná udalosť rozlúčky s mamou – akademickou maliarkou  Evou Trizuljakovou, ktorá odišla na večnosť 17. 12. 2018 vo veku 92 rokov. Životy jej ôsmich detí hlboko poznačil a ovplyvnil tvorivý a duchovný talent výtvarníčky a umelecká cesta, ktorú svojim deťom predznačila vlastným príkladom, čo ich vedie pokračovať a rozvíjať stopu, ktorú zanechala.

V knihe Spravodlivosť miesto nádeje Eva Trizuljaková poukazuje na tému zázraku v ľudskom živote. Autorka píše o zázraku ako o tvorivom činiteľovi. Myšlienkové bohatstvo nachádza vo Svätom písme a čitateľom otvára oči, aby mohli videli bohatosť monumentálnych obrazov v Izaiášovom Údolí videnia alebo v Jánovom nebeskom Jeruzaleme. Tému zázraku rozvíja v Ezechielovom videní a v Jánovej Apokalypse ako záverečné proroctvo Biblie, ktoré otvára pohľad na nové nebo a novú zem, perspektívu, ktorá predstihuje všetky ľudské očakávania a neznamená koniec, ale nový začiatok života. Píše bohaté texty o živote, ktorý všade vládne, o hybnosti a čulom ruchu, kde vanie Duch a kde sa odohrávajú radostné stretnutia. Pripomína kultúru pamäti, vďaka ktorej sa udržiava kontinuita ľudského rodu. Z knihy Apokalyptický denník Vladimíra Neuwirtha (Rím-Frankfurt 1976) cituje Eva Trizuljaková  Špaldove úvahy: „Zázrak je to, čo leží za zrakom, čo je neviditeľné, a preto nie zákonné, ale ani nie nepostrehnuteľné!“ V tomto texte by sme chceli nadviazať práve na skutočnosť videnia a chápania čohosi, čo prechádza za náš zrak.

Téma zázraku sa v živote Evy Trizuljakovej objavovala v každom jej počínaní. Pri každodennej práci, pri starostlivosti o deti, vo varení, pečení, v práci na záhrade či v hubárčení, ale najmä v jej nekonečnej grafickej, maliarskej a textilnej tvorbe. Deti Evy Trizuljakovej vyrastali pri tvorivej mame a podvedome sa snažili odpozorovať jej postoje a tvorivé zápasy. Nezmazateľná stopa zostala v každom z ôsmich detí.

Papierové inštalácie, maľby a obrazy, ktoré predstavujú na výstave sestry Michaela Trizuljaková a Katarína Böhmová, odrážajú a vypovedajú o kontinuite a posledných mesiacoch života s mamou. Jej život sa skláňal ako košatý strom a všetci súrodenci striedavo pri tomto bohatom strome sedávali, starali sa a opatrovali. Katarína chodila k mame s kufríkom kartónov a farbami a Michaela so svojimi listami do neba. Keď mama spala a mali voľnú chvíľu, obe trocha tvorili, trocha mlčali a tvorivo premýšľali.

Slová už nemali toľko miesta a dni opatery sa stávali vzácnym darom. V duchu písali listy a nevypovedané myšlienky plnili plochy papiera. Koľko času nám dáva Boh a nakoľko ho využijeme, aby sme vypovedali všetko, čo máme na srdci? Čas sa krátil a každý sa pomaly učil prijímať konečnosť pozemského života. Čo všetko chceme povedať mame? Niekedy zostával spev, mlčanie, konkrétna služba alebo iba farba, pero, nite, textil, papier a reč rúk! Vďačnosť a súcit plnil čistú bielu plochu podkladu, konal sa zázrak, nevypovedané dostalo tvar, farbu a text. Postupne sa naučili siahať po vyjadrovacích prostriedkoch svojej mamy. Taká bola aj ona, nerozprávala veľa, ale tvorila a konala.

V rodičovskom dome prúdili spomienky, časy detstva sa vynárali ako na filmovom plátne: spoločné veľké obedy a oslavy, nekonečné množstvo rodinných stretnutí, objatí, spevu, tvorba rodičov a výtvarné začiatky detí.

Katarína Böhmová začala v minulom roku vo chvíľach voľna u mamy odtláčať farby, vytvárať určité podkladové transfery okamihov a domaľovávať plochy a kresliť línie. Všade sa zrkadlili dávno minulé chvíle. Zlatá niť spomienok sa pohybovala dynamicky v malých kompozíciách a vytvárala jeden súvislý výrazný ťah prežitého. Obrazy Hora zázrakov, Možno raz v nebi, Plnosť života, Píšem ti o stretnutí, Vo svetle lúča, Moja duša sa vinie k tebe, Príbeh detstva... sa stávajú vďakou, stopou a spomienkou na plný a krásny život mamy, výtvarníčky, publicistky a aktívnej laičky.

Michaela Trizuljaková na hodvábnom papieri vytvárala mapy a celé štruktúry dejov a chvíľ. Ich krčením a vyrovnávaním sa jej diela premenili na archív myšlienok, modlitieb a správ pre svet, pre nás, pre mamu. Nevypovedané sa zhmotňuje a tvorí putovný charakter prežitých momentov.

Autorka zoraďuje Listy mame akoby na ceste a zošívaním červenou niťou ich spája za sebou  v monumentálne dielo veľkého formátu, ktoré smeruje do večnosti. Koľko si môžeme predstaviť v jej listoch myšlienok, obrazov a textov! Iba autorka sama vie o myšlienkových pochodoch svojho vnútra. Pre nás zostáva tušenie hlbokých a úprimných slov.

Papierové inštalácie Michaely Trizuljakovej pôsobia grandiózne ako pevná a kontinuálna meditácia a rozhovor so Stvoriteľom. Koľko úsilia, námah, zápasov a nových začiatkov sa tam ukrýva?

Súvislosť tvorby dvoch sestier sa miesi so zanechaným posolstvom mamy, ktoré otvára svoju energiu a obracia ju na podobenstvo o spojení síl.

Kráčať spolu na tvorivej ceste, pootvoriť okienko duše cez umelecký počin a darovať skúsenosť života je sestrám blízke a vyvoláva radosť v ich vnútri.

-KB, -MT