Lucia Lizáková: VYSLYŠANÁ
VYSLYŠANÁ. Poézia, modlitba, vďačnosť vyjadrená v jednom slove. Nesie plnosť a zároveň tajomstvo. Príbeh, ktorý ne(s)poznáme. Nevieme kto ani za akých okolností nechal nápis vytesať do kamennej tabuľky a umiestnť ho na „múr vďačnosti“ lurdskej jaskyne na Hlbokej ceste, o ktorej sa v dobovej tlači píše, že ju neobišiel žiaden vtedajší návštevník Bratislavy. Tabuľka komorných rozmerov je jednou zo štyroch tisícok ďakovných tabúľ v rôznych jazykoch, dokumentujúcich históriu miesta, mesta a tiež dejinných udalostí zasahujúcich do osudov konkrétnych ľudí od konca 19. storočia po dnešok. Je jedna z mnohých a predsa jedinečná. – Symbolizuje osobný príbeh každého z nás. Tiché pozvanie, vedomie že je tu niekto, kto si nás do dlaní vryl (Iz 49,16) a vraví nám nenechám ťa bez pomoci, ani ťa neopustím (Joz 1,5), neboj sa, vyslyšaná je tvoja modlitba (LK 1,13).
Nenápadné posolstvo tabuľky stojí na začiatku aktuálneho cyklu kresieb Lucie Lizákovej prezentovaného v galérii Domu Quo Vadis. Nesie v sebe stopu autorkinho príbehu, ktorá miesto od detstva navštevovala a vnímala jeho genia loci. Zároveň nesie stopu jej tvorby, ktorej rukopis sa formoval najmä v priestorovom médiu sochy a keramiky. Povrch reliéfnych nápisov kamenných tabuliek opakovaným šrafovaním prenáša a odtláča (frotuje) na tenký hodvábny alebo strihový papier ceruzkou, uhlíkom či grafitom. Zdanlivo jednoduchá, no zároveň sofistikovaná technika ponúka mnohé možnosti využitia a patrí medzi najstaršie známe tlačiarenské postupy − v Číne boli jej prostredníctvom v 1. storočí pred Kr. na papier snímané Konfuciove texty, vytesané do kameňa. Svoju novodobú históriu začína frotáž písať u Maxa Ernsta, v československom kontexte nadobúda inovatívne podoby ako záznam autorských postupov v tvorbe Jiřího Johna, Adrieny Šimotovej, Štefana Schwarza, Mariána Meška, Kláry Bočkayovej, Evy Cisárovej-Minárikovej či Dany Sochorovej. Frotáž Lucii Lizákovej umožňuje senzitívne vnímať, snímať a interpretovať rôzne povrchy. Prekrýva ich, kumuluje a zoskupuje do nových celkov a významov. – Formou koláže ich vrství podobne, ako sa na kalvárskych tabuľkách stretávajú a prekrývajú jednotlivé vrstvy času a kumulujú prosby, vďaky a rozhovory prichádzajúcich a odchádzajúcich pútnikov a okoloidúcich.
Bezprostrednosť frotáže autorke umožňuje prepojiť sakrálne a profánne, ktoré k sebe neoddeliteľne patria. A to zaznamenávaním každodenných mikropríbehov. Snímaním povrchu dreveného stola ako miesta stretnutia rodiny a formovania vzťahov, či pokrčených papierikov, na ktoré si píšeme odkazy a symbolizujú dialóg, proces hľadania aj prirodzenej nedokonalosti, ktorá k mystike každodennosti tiež patrí. Kresba ako definitívne médium v sebe nesie krehkosť a zraniteľnosť. Vplyvom svetla môže vyblednúť či dokonca zmiznúť, dá sa vygumovať, prekresliť. Papier sa môže ľahko pokrčiť, roztrhnúť či stratiť. Zároveň má však najbližšie od myšlienky k jej zaznamenaniu a zrejme aj kvôli jej priamočiarosti sa stala zo skice na ceste k výslednému dielu plnohodnotnou a nenahraditeľnou formou vyjadrenia umelcov, ktorá má v súčasnom umení čestné miesto. Je tiež prostriedkom komunikácie s bežným svetom, veď kresbu v jej rôznych podobách často neuvedomelo používa každý z nás. Jej široké výrazové a symbolické možnosti naznačuje aj aktuálna výstava. Daniela Čarná
Lucia Lizáková (1971, Bratislava) vyštudovala keramiku na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (doc. Ivica Langerová-Vidrová) a absolvovala študijný pobyt na Umeleckopriemyselnej škole v Budapešti. Pedagogicky pôsobí na Strednej škole umeleckého priemyslu Jozefa Vydru v Bratislave, je predsedníčkou Keramického združenia na Slovensku. Pravidelne vystavuje (napr. projekt Umenie Ducha, jezuitský kostol Piešťany, 2011, 2015; Dom Quo Vadis, Bratislava, 2016; 36. medzinárodné keramické sympózium, Novohradské múzeum a galéria, Lučenec a i.)
