Veronika Rónaiová: Apokryf

Trvanie výstavy: 
08.10.2020 - 17:0030.10.2020 - 21:00
Dátum vernisáže: 
08.10.2020 - 17:0009.10.2020 - 16:55

Anotácia: 
Veronika Rónaiová (1951) patrí k významným predstaviteľkám tzv. hyperrealistickej maľby, vychádzajúcej z fotograficky zaznamenanej reality. Pracuje v
médiu maľby, koláže a kresby. Výstava „Apokryf“ v Dome Quo Vadis sa zameriava na jednu z výrazných línií jej tvorby, ktorou vedie tvorivý dialóg s umením minulosti a
súčasnosti, a to predovšetkým tým so sakrálnymi motívmi. Medzi nimi majú svoje čestné citácie diel Berniniho, Rembrandta, Tintoretta, ale aj kolegu Vladimíra Kordoša.

Texty k výstave(Daniela Čarná):
Veronika Rónaiová (1951) patrí k významným predstaviteľkám tzv. hyperrealistickej maľby, vychádzajúcej z fotograficky zaznamenanej reality. Pracuje v médiu maľby, koláže a kresby, ktorá často vychádza z plochy obrazu priamo na stenu konkrétneho výstavného priestoru. Výstava „Apokryf“ v Dome Quo Vadis sa zameriava na jednu z výrazných línií jej tvorby, ktorou vedie tvorivý dialóg s umením minulosti a súčasnosti, a to predovšetkým tým so sakrálnymi motívmi. Medzi nimi
má svoje čestné miesto citácia - maliarska interpretácia sochy Gian Lorenza Berniniho z náhrobku bl. Ludovici Albertoni, sochárskej „mladšej sestry“ slávnej Extázy sv. Terézie Avilskej (obe môžeme naživo vidieť v rímskych chrámoch). Po prvýkrát Ludovicu autorka zaznamenala v obraze „Hommàge a Bernini“ (1988-89), ktorý je dnes jedným z erbových diel zbierok Galérie mesta Bratislavy. Odvtedy sa jej zobrazenie stalo akoby autorským podpisom Veroniky Rónaiovej, ktorým vstupuje do rôznych
súvislostí a odkazuje už nielen k historickej predlohe a komunikácii naprieč storočiami, ale aj k vlastnej tvorbe, kde Ludovica predstavuje symbol ženskosti, samostatnosti, emotívnosti, solidarity, intimity aj intenzívnej duchovnej skúsenosti. Ďalšie citácie sa vzťahujú napríklad k Rembrandtovmu
Márnotratnému synovi či Tintorettovmu Milosrdnému samaritánovi. Tie však neinterpretuje priamo, dialóg vedie akoby oblúkom. Reaguje v nich na kolegu Vladimíra Kordoša, ktorý inšpirovaný historickými predlohami vytvoril v 80. rokoch fotograficky zaznamenané „oživené obrazy“ (living
pictures, tableaux vivant), v ktorých sa aktérom stáva autor a jeho priatelia umelci. Rónaiová posun maľby do média fotografie prepisuje späť do maľby, poznačenej jej maliarskym rukopisom a vsadením do súčasného prostredia mesta. Názov výstavy odkazuje k autorkiným tvorivým postupom, v ktorých zúročuje a transformuje svoju
umeleckú, ľudskú aj náboženskú skúsenosť. Nesnaží sa vieru ilustrovať, ale interpretovať, hľadať a žiť, otvárať otázkam ktoré nás môžu viesť pod povrch, k vnímaniu podstaty vecí. Apokryfné evanjeliá vznikali v 2. až 3. storočí po Kristovi, teda neskôr ako štyri kanonizované evanjeliá. Neboli zahrnuté do
kánonu biblických spisov, no poskytujú nám istú predstavu o dobe v ktorej vznikali. V literatúre alebo vo výtvarnom umení sa tento prívlastok vzťahuje na diela tematicky využívajúce známy motív, ktorý je alegoricky konfrontovaný s novým významom. Cez túto paralelu nás autorka vťahuje do jej videnia
sveta. Do koláží prezentovaných obrazov z rôznych období zapája autoportréty a kladie otázky spojené s umením, materstvom, utrpením, ukrižovaním, v ktorých hľadá paralely so životom a pozýva nás pridať sa do tohto dialógu. 


Apokryf – projekt pre Quo Vadis
Biblický kánon je zbierkou Bohom inšpirovaných kníh, ktoré sú oficiálnou mierou právd viery a normou učenia a ľudského konania. Výrazom apokryfy označujeme také židovské a kresťanské diela ktoré sa svojou formou a obsahom podobajú kánonickým spisom Starého zákona alebo Nového
zákona, ale nepatria do zoznamu inšpirovaných posvätných kníh. Samotné slovo apokryf pochádza z gréckeho slovesa apokrypto a znamená odhaliť. Platí zásada, že nejaká kniha je inšpirovaná Pánom, ak patrí do biblického kánonu, teda ak je uznaná za „ inšpirovanú“. Takéto uznanie si kniha
nemôže dať sama, lebo by sme sa dostali do začarovaného kruhu. Túto úlohu má Učiteľský úrad Cirkvi, ktorý naplno používa autoritu, ktorú dostal od Krista. No a výtvarné umenie v histórii v sakrálnych priestoroch by sa dalo považovať za kanonické.

Veronika Rónaiová: 
Ja svoje vizuálne myšlienky považujem za apokryfné s priznaním, že moje myslenie zabieha mnohokrát do oblastí, ktoré si dovoľujú blúdiť aj do končín, ktoré cirkev ešte nevysvetlila...  - nakoľko vychádzam z pocitov a úvah súčasného človeka, ktorý si musí riešiť svoju existenciu a svoj vzťah
s Bohom v iných a pomaly každým dňom sa meniacich podmienkach. V tom hľadaní je mnoho neistoty, nedokončenosti a neúplnosti. - rozhodne si nenárokuje na nejakú celistvosť a pod. Preto aj forma týchto vizuálnych obrazov má formu napr. obrazovej inštalácie, kde jeden obraz je
časť väčšieho celku, alebo je „nedokončený“, alebo má formu „poznámky“ k nájdenému obrazu... môže to byť aj maľovaná koláž, ktorá je zložená z viacerých nájdených prvkov... Toto všetko by malo byť zastrešené, malo byť akosi zjednotené, veľmi súkromným až intímnym videním - uvažovaním jednej ženy – autorky apokryfov... 

Partneri projektu


Podporujeme

Rádio Mária